Kto bol Karol IV., ktorého tohto roku oslavuje celé Česko?

Budúci kráľ neovládal češtinu

Vo Francúzsku nezískal Karol iba rozsiahle vzdelanie a prvú manželku, francúzsku princeznú Blanku z Valois, ale aj na tú dobu neobvykle bohaté znalosti jazykov. Budúci cisár a kráľ hovoril po nemecky, francúzsky, latinsky i taliansky, avšak keď sa v roku 1333 vrátil späť do Čiech, rodnú reč – češtinu -  prakticky zabudol. Nečudo, veď desať rokov žil vo Francúzsku a v Luxembursku, dva roky pôsobil ako zástupca svojho otca v severotalianskej luxemburskej signorii. Dobrodružstvo v severnom Taliansku plné bojov o život, ktoré ako mladík prežil, opísal v mimoriadne otvorenom latinsky písanom životopise Vita Caroli; dielo bolo ešte za jeho života preložené do češtiny i do nemčiny.
 
V roku 1346 bol Karol v Rhens na Rýne zvolený za rímskeho kráľa a o rok neskôr sa po smrti svojho otca stal českým kráľom. Korunovácia sa uskutočnila 2. septembra 1346 v Prahe a na túto príležitosť nechal Karol zhotoviť novú kráľovskú svätováclavskú korunu – i ona si teda v roku 2016 pripomína okrúhle výročie svojho vzniku. Hoci je koruna ako súčasť národného pokladu obvykle uzamknutá pod siedmimi zámkami v krypte svätovítskej katedrály, pri príležitosti osláv bude na niekoľko dní vystavená. Môžete si ju zadarmo prezrieť od 15. do 29. mája vo Vladislavskej sále Pražského hradu ako súčasť výstavy českých korunovačných klenotov. Vystavené budú aj žezlo, jablko, kríž, plášť a meč.
 
Pokiaľ nestihnete výstavu originálov, môžete sa v termíne od 3. mája do 28. júna vydať do Znojma, kde budú na miestnom hrade vystavené majstrovsky zhotovené kópie korunovačných klenotov. Na ich výrobe sa podieľal napríklad aj jeden z najlepších európskych zlatníkov Jiří Urban.

České kráľovstvo sa stalo stredobodom Európy

Karlovým sídelným mestom sa stala Praha a po smrti cisára Ľudovíta Bavorského bolo České kráľovstvo uznávané ako centrum rímsko-nemeckej ríše. Dostalo sa mu náležitého zvelebenia a hospodárskeho, umeleckého i kultúrneho rozmachu. Karol IV. založil Nové Město pražské a kamenný most, dodnes nazývaný na jeho počesť Karlov most. Dal postaviť hrad Karlštejn, kde boli neskôr uložené ríšske korunovačné klenoty. V roku 1348 založil Pražské vysoké učenie, prvú univerzitu v strednej Európe, ktorá v súčasnosti nesie jeho meno – Univerzita Karlova. Na Pražskom hrade sa jeho zásluhou obnovil starý kráľovský palác a pod vedením francúzskeho architekta, staviteľa a kamenára Matyáša z Arrasu zvoľna stúpala k oblohe katedrála sv. Víta. Karol nechal postaviť aj novú kráľovskú hrobku a dal do nej previezť ostatky českých kráľov a cirkevných hodnostárov.
 
Aby urýchlil uznanie svojej pozície v Európe, vydal sa koncom roka 1354 na nečakanú výpravu do Talianska. Tam bol v januári 1355 v Miláne korunovaný za lombardského kráľa a o tri mesiace neskôr, v apríli roku 1355, bol Karol v Ríme korunovaný za rímskeho cisára. O rok neskôr vydal dokument Zlatá bula Karola IV., zákonník, ktorý v Svätej rímskej ríši platil až do roku 1806.

Cesty Otca vlasti

Karol IV. precestoval celú Európu. O Taliansku sme už hovorili, ale navštívil aj Dalmáciu alebo Königsberg, dnešný Kaliningrad. V Bacharachu na Rýne sa roku 1349 oženil so svojou druhou manželkou Annou Falckou z rodu nemeckých Wittelsbachovcov. Miloval aj Norimberg, kde sa často zdržiaval s treťou manželkou Annou Svídnickou. V Norimbergu na cisárskom hrade sa roku 1361 narodil ich syn Václav, ktorý po Karlovej smrti roku 1378 nastúpil na český kráľovský trón ako Václav IV.

Naposledy sa cisár vydal na cesty roku 1377, keď z hradu Tangermünde západne od Berlína, kde si prial dožiť, odišiel do Francúzska. Kvôli dne nemohol sedieť na koni, a tak cestoval celé týždne na lôžku zavesenom medzi dvoma koňmi. Iste, musela to byť cesta plná utrpenia, ale chcel ešte naposledy vidieť Paríž a svojich francúzskych priateľov.
 
To sa mu síce podarilo, avšak už o rok neskôr spadol na schodoch, zlomil si nohu v krčku a v novembri 1378 zomrel. Je pochovaný v chráme sv. Víta na Pražskom hrade v kráľovskej hrobke, ktorú nechal sám zriadiť. Jeho súčasníci si dobre uvedomovali jeho význam. V smútočnom príhovore na pohrebe bol cisár Karol IV. Luxemburský, syn princeznej Elišky, poslednej šľachtičnej z českého rodu Přemyslovcov, a Jána Luxemburského, po prvý raz nazvaný Otcom vlasti.